Jak to vidí

Recenzia: Tak ďaleko, tak blízko

Nazeranie na svet cez optiku troch umelkýň s originálnym rukopisom ponúka výstava Tak daleko, tak blízko v pražskej galérii Kuzebauch. Práce Lady Semecké, Barbory Křivské a Anny Polanské sú starostlivo usporiadané v priestore, približujúce myšlienky a koncepty, ktoré sa nám síce môžu zdať vzdialené, no ako poukazujú autorky, sú stále súčasťou nášho vnútorného sveta.

Lada Semecká, Gata gata ton don – 2023 – 300 x 70 x 70 cm – sklo, kov, bambus, guma, silon.

Lada Semecká, Gata gata ton don – 2023 – 300 x 70 x 70 cm – sklo, kov, bambus, guma, silon.
Lada Semecká, Gata gata ton don – 2023 – 300 x 70 x 70 cm – sklo, kov, bambus, guma, silon.

Text: Michaela Šimonová • Úvodní foto: Galerie Kuzebauch

Umelecký potenciál skla už dávno nespočíva iba vo vitráži, šperkoch či nábytku. Často sa ale stretávame s názorom, že sklo je skôr vhodné pre úžitkové umenie - a preto som rada, že výstava Tak ďaleko, tak blízko poukazuje na to, že to tak nemusí byť. Zároveň divákom ukazuje, že veľké témy môžu byť prezentované aj na malom priestore s minimalistickými prostriedkami.

Hravé názvy, kombinácia materiálov a práca s priestorom sú prítomné v tvorbe troch zaujímavých a mladých umelkýň, ktorých tvorba ponúka divákovi možnosť meditácie, zamyslenia a v neposlednom rade aj trochu hravosti. V dielach Lady Semecké, absolventky ateliéru “Sklo” profesora Vladimíra Kopeckého, vidíme čistotu, hravosť a úzky vzťah k priestoru (a fyzikálnym zákonom). Jej diela pracujú nielen so susediacim priestorom, ale presahujú ho a divákovi umelkyňa prostredníctvom sklenej hmoty tlmočí svoje videnie sveta. Vystavenému dielu Gata gata ton don (2023) taktiež pomáha inštalácia v priestore galérie, v ktorom vynikne nie len jeho vzťah k priestoru, ale aj vlastnosti skla ako základného materiálu.

Rovnaký ateliér navštevovala aj ďalšia vystavujúca autorka Barbora Křivská, ktorej diela sú rozlíšiteľné a štylisticky unikátne najmä vďaka chuti a odvahe kombinovať rôzne materiály v zaujímavých formách. Vystaveným príkladom je dielo Smutný vesmír (2023), ktoré je v priestore inštalované na spôsob drapérie, no môže v sebe niesť hlbšiu myšlienku – “hviezdy” sú na pomerne malej ploche látky, v dvoch väčších zhlukoch, kým zopár ďalších, osamotených hviezd, je s nimi síce spojených skrz vyšité cesty, no zostávajú do veľkej miery izolované. Podobne ako pri Semeckej, je aj toto dielo inštalované s citom pre priestor a význam, keď okrajové časti látky sú pred divákom ukryté – podobne, ako tomu je vo vesmíre, čo diváka obklopuje.

Barbora Křivská, Smutný vesmír – 2023 – 340 x 40 cm – vyšívání na textilu. Foto: Galerie Kuzebauch

Unikátny prístup zvolila tretia vystavovaná autorka, Anna Polanská, ktorej brúsené reliéfy odkazujú na jej štúdiá v ateliéri „Sklo v architektúre“. Na dielach môže divák badať starostlivý výber objektu, do ktorého svoj reliéf autorka vsádza – pôsobí ako prerezaný polodrahokam, čím vydáva dojem, že je daný reliéf „prírodný“. Samotné „ťahy“ reliéfu pôsobia ako meditatívne, jednoduché ale precízne vytvorené geometrické útvary vsadené do prírodného priestoru. Aj keď sú jej diela rozmerovo najmenšie, správne nasvietenie a dostatočná vzdialenosť od väčších diel im dávajú priestor vyniknúť.

Anna Polanská, Proprius – 2023 – 38 x 32 x 3,5 cm – tavený broušený reliéf. Foto: Galerie Kuzebauch

Výstava, ktorej názov odkazuje na poetický film Wima Wendersa, je verná tomuto odkazu. Všetky tri autorky dokážu diváka zaujať svojským umeleckým rukopisom, dielami s hlbšou myšlienkou, oscilovaním na hranici snového a hmatateľného. Na tejto výstave dostal taktiež materiál skla možnosť dokázať, že je zaujímavý a do veľkej miery aj flexibilný výrazový prostriedok, schopný tlmočiť hlbšie myšlienky a spolupracovať s rôznorodými materiálmi. A keď k tomu pridáme citlivú inštaláciu diel vo výstavnom priestore, vznikne ideálna kombinácia niečoho, čo je hmatateľne blízko, ale zároveň nás dokáže preniesť do vzdialených končín našej mysle.

Poznámka:

Výstava potrvá do 21. července 2023.