Ptáme se

Zuzana Gombošová: Nové materiály nám mohou růst pod rukama, možná i na nich

Designérka Zuzana Gombošová se svou prací Invisible Resources zařadila mezi současné tvůrce, kteří stojí na pomezí vědy, umění a designu. Její cesta vedla přes Turecko a studium v Londýně, kde se hodně experimentovalo. „Otvorí sa vám kopa nových horizontov,“ říká a nechce si je nechávat pro sebe. Síla designérů podle ní tkví v tom, že mohou své vize a koncepty zhmotnit, a dát tak lidem možnost osahat si budoucnost. Letos vystavuje i na pražské přehlídce Designblok, budoucnost je na dosah ve Domě U Minuty.

Zuzana Gombošová: Nové materiály nám mohou růst pod rukama, možná i na nich
Zuzana Gombošová: Nové materiály nám mohou růst pod rukama, možná i na nich
Materiál z bakteriální celulózy vzniká v rámci projektu Invisible Resources (foto: Sevgi Kaymak, Zuzana Gombošová)
Materiál z bakteriální celulózy vzniká v rámci projektu Invisible Resources (foto: Sevgi Kaymak, Zuzana Gombošová)

Gombošová vytvořila nový koncept použití takzvané mikrobiální celulózy – materiálu, který roste díky stimulaci mikroorganismů. Práce s živými organismy se v její práci odehrává v rámci experimentu a spekulace o jeho možném použití jako implantátu do lidského těla. Vývoj materiálu a jeho uplatnění není přímočarý: „Rastie a je viac nezávislý, tak občas vám ten zámer vyjde, a občas nie,“ říká designérka, která zkoumá možnosti jeho vzniku i uplatnění. Ve svém výzkumu zvažuje jeho užití i v těsném propojení s lidským tělem. Textilie nového věku by mohly naším tělem i prorůstat, pomoct by jim k tomu mohl Frankensteinův stroj nového věku.

Jak jste zahájila svá studia designu?
Na Slovensku som skončila strednú a potom som šla študovať do Čiech, textilný a odevný dizajn v Liberci. Bol to taký klasickejší prístup k vzdelaniu a takisto dosť technicky zameraný. To v svojej dobe to pre mňa nebolo také zaujímavé, ale ono sa vám to potom zíde. Akurát sa tam toho veľa nedialo, čo sa týka aktívnej spolupráce s priemyslom. Keď študujete, tak občas máte pocit, že to nikam nevedie – je tam hrozne málo projektov pre študentov v spolupráci s priemyslom. Nájdete len málo projektov, ktoré sú vedené ostatnými dizajnérmi, čiže vy vlastne tú školu skončíte a často neviete, kde začať.

Podívala jste se i za hranice?
Počas druhého roka štúdia som dostala možnosť študovať v Turecku v Istanbule, čo bolo oveľa iné. Jednak je to väčšia krajina a jednak majú veľkú výrobu, čo sa textilu a odevov týka. Dizajn tam síce je zameraný viac na masovú výrobu, ale tým pádom, že sa tam toho viac deje, máte viac príležitostí experimentovať, učiť sa v praxi, pracovať s priemyslom alebo s dizajnérmi. To vám dá ideu o tom, čo by ste asi chceli robiť potom.

Mikrobiální celulóza, materiál, který roste v kontrolovaném prostředí.

V čem vás Turecko posunulo?
Zostala som tam dva roky a dostala som aj ponuku pracovať pre miestnu dizajnérku, pracovali sme spolu asi dva roky v rámci textilu a odevu. Potom som znovu rozmýšľala, čo ďalej. Chcela som sa naučiť niečo nové, ísť veciam viac do hĺbky. Takže som sa prihlásila na magisterský kurz v Londýne. Bolo to na Central Saint Martins a kurz sa volal MA Textile Futures. Založila ho Carole Collet asi pred štrnástimi rokmi. Chcela do dizajnu alebo do vzdelania o dizajne priniesť viac experimentálny prístup a chcela otvoriť kurz, ktorý by bol založený na výskume a na étose dlhodobo udržateľného prístupu k dizajnu. Keď tam prídete, neviete presne, čo máte očakávať... Bola to úplne iná skúsenosť, čo sa týka vzdelania.

Takže každý se v Londýně soustředil na to, co mu bylo bližší? Jakým způsobem jsou tam studenti vedeni a k čemu během studia směřují?
Máte tam ľudí jednak z iných kultúr a jednak z iných špecializácií, máte tam architektov, produktových dizajnérov, textilných dizajnérov, odevných dizajnérov, ľudí z vedy, ľudí, ktorí trebárs s dizajnom nikdy nerobili. Čo je občas ťažké, keď máte taký široký záber; ale hrozne veľa sa jeden od druhého naučíte tým pádom, že každý príde s nejakým úplne iným uhlom pohľadu a úplne inou perspektívou.

Čemu jste se věnovali na začátku?
Prvý rok prídete a je to celé zamerané na dekonštrukciu, čiže vy sa vlastne musíte odnaučiť všetko, s čím ste prišli. To znamená, že pracujete na projektoch, ktoré vám občas nedávajú úplný zmysel. Keď prídete z viac konvenčného dizajnového backgroundu, tak ste navyknutí robiť projekty, ktoré majú hlavu a pätu, ktoré sú zamerané pre konečného užívateľa, projekty, ktoré sú viac menej svojím spôsobom konvenčné – a oproti tomu v Textile Futures hrozne veľa experimentujete.

Například?
Trebárs začnete naraz namiesto plastov používať rastliny a začnete skúmať, ako sa ten ich prístup dá využiť na nový spôsob výroby. Alebo ako sa dajú veci ako genetická modifikácia, ktoré vás pred tým nikdy nenapadli, využiť v dizajne. Dostanete sa aj k servisnému dizajnu, dostanete sa aj k výskumu, k pretvoreniu materiálov, čiže záber je hrozne široký. Skúšate všetko možné a viac menej sa vám otvorí kopa nových horizontov. Pre mňa to bolo niečo nové, lebo kopu vecí by vás predtým proste ani nenapadlo.

Celulóza je hlavní stavební látka primárních buněčných stěn rostlin, ale je i produktem metabolismu některých mikrobiálních kultur, v takovém případě můžeme hovořit o takzvané mikrobiální (bakteriální) celulóze. Materiál, který vzniká během života mikroorganismů, je na omak trochu podobný rostlinným imitacím kůže. Může být kompostován stejně jako rostlinný odpad. Pokud ovšem není stabilizován, chová se jako superabsorbent. (foto: Sevgi Kaymak, Zuzana Gombošová)

Komunikace napříč obory tedy funguje?
Máte niektoré projekty, kde spolupracujete s vecami alebo ľuďmi z úplne iných prostredí, ja neviem – s inžiniermi alebo s biológmi, čiže nie je to len o tom, že niečo navrhnete. Musíte sa naučiť komunikovať s ľuďmi, ktorí majú úplne iný prístup k veciam, čo nie je vždy ľahké. A keď už spolu prídete na nejaký projekt, tak pred vami stojí nová výzva: Ako tento koncept vykomunikovať verejnosti. Je to výzva vysvetliť to niekomu, kto nemá nič spoločné s obidvoma špecializáciami.

Jak zeširoka započatá studia pokračují ve vyšších ročnících?
Po tom prvom roku sa zamierite na svoj finálny projekt, čiže niečo z toho, alebo blízke tomu, čo ste robili v prvom roku. Alebo aj niečo, o čo máte konkrétny záujem. Na konci prvého roka začnete robiť výskum a keď chcete s niekým spolupracovať, tak už je treba začať s tými ľuďmi komunikovať. Začínate prvotné experimenty a začínate sa dostávať do niečoho konkrétnejšieho, viac sa špecializujete.

A jak byste popsala vaši cestu, postupnou specializaci?
Ja som po prvom roku štúdia zostala úplne ohromená všetkým novým, čo som sa naučila. Veľa som sa zaujímala o smery spojené s biotechnológiu. Chcela som zistiť, či je to naozaj riešenie bližšie etickému a čistému. Mne je príroda blízka, ale nikdy som nevedela, ako ju presne využiť s tým, čo robím. V súčasnosti sme konfrontovaní s industriálnym svetom, ktorý je často veľmi brutálny a štandardizovaný. Chcela som vedieť a vytvoriť si názor, ako to naozaj je, keď spojíte prírodu s technológiou. Keď som sa dozvedela o spôsoboch zapojenia prírodných procesov do dizajnu a do výrobných procesov, tak ma to veľmi zaujalo. Niekoľkí dizajnéri už toto spojenie vyskúšali a výsledky ich práce boli na pohľad fascinujúce. Rozhodla som sa ísť touto cestou a zistiť, nakoľko je táto verzia budúcnosti reálna.

Gombošová ve své závěrečné práci v Londýně navrhla stroj na podporu růstu mikroorganismů. (foto: Sevgi Kaymak, Zuzana Gombošová)

S jakými přístupy jste se během studia setkala?
Mali sme v prvom roku pár workshopov s biológmi, programátormi, astronautmi... a tiež s Carole Collet; časťou jej výskumu je biofaktúra a tiež problém, ako zakomponovať genetické inžinierstvo do dizajnu. Každý projekt bol vedený, alebo konzultovaný s expertmi alebo dizajnérmi, z ktorých každý mal úplne iný prístup k práci. Som rada, že som mala možnosť sa od nich učiť a tým si vyskúšať rôzne prístupy.

A vás uchvátily právě bakterie.
Keď som robila svoj vlastný výskum, tak som narazila na viacero projektov z oblasti dizajnu, kde dizajnéri pracovali s živými organizmami a považovali ich teda za súčasť kreatívneho procesu alebo jeho iniciátormi. To mi prišlo úplne úžasné, tak som sa rozhodla, že sa na to zameriam a pozriem sa, aký to má potenciál, čo s tým môžem urobiť ja a ako to vlastne zapadá do celého toho obrazu, ktorý som mala vytvorený o svete a o dizajne. Takže som začala veľa o danej problematike čítať, kontaktovala som vedcov, mikrobiológov.

Kam vás to posunulo?
Krok po kroku som sa špecializovala viac a viac. Nakoniec som spolupracovala s jedným vedcom, ktorý učí na univerzite v Anglicku a má svoje vlastné laboratórium. Časťou jeho výskumu je kolekcia mikroorganizmov, ktoré produkujú materiály. Je to viac menej v štádiu výskumu, ale vlastne ako dizajnér alebo človek, ktorý o to má záujem, som ten koncept chcela rozvinúť s tým, že sa pozriem trošku viac do budúcnosti, ako by to mohlo fungovať.

Jak spolupráce s anglickým vědcem prakticky vypadala?
Začali sme prvé štádium experimentovania v jeho labáku (pozn. red. v laborce), ale musela som veľa cestovať, čo bolo trochu finančne náročné, takže som sa rozhodla pokračovať doma. Naďalej som svoje výsledky konzultovala s odborníkmi. Vlastne sa mi celý dom pretvoril na laboratórium (a hrozne to tam smrdelo v istú dobu). Začala som pestovať a ďalej skúšať doma. Zbudovala som rôzne mechanizmy, ktoré asistovali rastu tých materiálov, a snažila som sa ovplyvniť ich tvar, farbu, štruktúru, usporiadanie. Je to hrozne zaujímavý proces, všetko ovplyvňujete už v dobe rastu. Väčšinou, keď myslíte o produkte, tak idete proste od návrhu k prototypu, potom sa na to vyberie vhodný materiál.

Ale tady to bylo jiné.
A čo bolo vlastne krásne na tom procese s mikroorganizmami, že vlastne veľa procesov sa spojí dokopy, a tým pádom je to oveľa jednoduchšie, čiže sa celá tá doba skráti a vy ovplyvníte oveľa viac už počas rastu, ale na druhej strane je to ešte stále dosť komplikované kontrolovať. Ako je to živý organizmus, rastie a je viac nezávislý, tak občas vám váš zámer vyjde, a občas nie. Potom som sa dostala do štádia, kde som sa snažila zistiť, aká je miera kontroly, ktorú nad tým celým procesom môžete mať. Nakoniec som navrhla koncept stroja na kontrolu rastu, teda konceptom mojej záverečnej práce.

Jaké je podle vás místo spekulativního designu ve světě již etablovaných designérských postupů?
Mnoho ľudí by povedalo: „Načo to tu je? Nemá to význam. Nikto tie dizajny nebude používať.“ Ale ja si myslím, že je to veľmi dôležité. Tie dizajny nie sú spôsobené k tomu, aby sa používali, nie sú to prototypy, ktoré si vy domov vezmete a začnete používať. Stimulujú určitú víziu alebo určitú predstavivosť vo vašej hlave. Kopu vecí sa v histórii vyvinulo tým spôsobom. Keď niečo navrhnete a poviete „toto je cesta,“ tak je možné, že za pár rokov sa to stane skutočnosťou. A keď neposkytnete ľuďom viacero ciest, tak vlastne príde dopredu iba tá jedna, ktorá bola ovplyvnená monopolnou spoločnosťou alebo proste niekým, kto robí rozhodnutia.

Společenské téma se v tomto přístupu nezapře.
Podľa mňa to má obrovský význam keď už z ničoho iného, tak z osvety spoločnosti. Otvoríte určité témy. Sú proste témy, na ktoré vy v bežnej spoločnosti nenarazíte, pretože sú súčasťou špecializovaného výskumu, alebo na nič ako verejné publikum nenarazíte... Tým pádom sa o tom nie vždycky hovorí a vy ako dizajnér máte obrovskú silu v tom, že viete zmaterializovať určitú myšlienku, určitý koncept. Ľudom predstavíte podobu nejakej myšlienky, niečoho, čo sa môže stať. Tým pádom tí ľudia sa na to pozrú a môžu povedať: „A tak to je budúcnosť, ktorá by ma zaujímala. A tak to je budúcnosť, ktorú chcem, lebo ktorú nechcem.“ Sú o tom schopní diskutovať, zistiť, čo chcú zmeniť...

Jakým způsobem se tento novátorský přístup snažíte vysvětlit?
Hrozne ťažko. Lebo aj tú komunikáciu musíte celú navrhnúť. Je to strategické, pretože ak spôsob, akým to predstavíte spoločnosti, ako dizajnér sám nenavrhnete a sám nezostrategizujete, tak ľudia to pochopia, ako chcú. Je hrozne veľa miskoncepcií a hrozne veľa ľudí to pochopí spôsobom, akým ste to v živote nemysleli, a tým pádom je dôležité využiť schopnosti, ktoré máte ako dizajnér.

Bio tiskárna podle Zuzany Gombošové (foto: Sevgi Kaymak, Zuzana Gombošová)

Proč představujete svoji práci chladným vědeckým stylem? Je to nevědomky, nebo je to záměr, protože vám to přijde z nějakého důvodu lepší?
V mojom prípade to bolo tak, že som vlastne začala skúmať niečo, čo je prírodné, niečo, čo je možno viac prijateľné. Ale potom som sa pokúšala robiť produkty, ktoré by boli blízke tomu, čo poznáte, alebo ktoré by boli porovnateľné – s pohárom alebo s okuliarmi, ako ich poznáte. Tým pádom prišlo viac a viac mechanizácie a kontroly a ovplyvňovania, čiže celý ten proces sa vlastne stal niečím, čo vôbec nie je blízke niečomu prírodnému. Predstavila som si vlastne koncept Frankensteina.

Takže jste pojem živoucího materiálu prověřila tak trochu definicí kruhem.
Mne to prišlo občas až trošku divné, lebo čím viac sa snažíte tie výrobky prispôsobiť štandardu, na ktorý ste zo súčasnosti zvyknutý, tým viac kontroly a mechanizácie použijete na to, aby ste to dosiahli. Tým pádom sa to oddeľuje od konceptu toho, že je to prírodné, že je to ECOfriendly... Proste sa snažíte dostať niečo do podoby, ktorá tomu nie je úplne vlastná. Preto to bolo celé tmavé a bolo to trošku, ako ste povedali, vedecké – lebo ten proces je dosť vedecký.

Obor vašeho studia se bude přejmenovávat na Materials Futures. Jak vy sama vidíte budoucnost materiálů? Co si třeba myslíte, že se bude používat více, co méně?
Záleží na tom, čo charakterizujete ako materiál.

Cokoliv...
Myslím, že tá zmena názvu kurzu prospeje, lebo tam kopa ľudí príde s tým, že bude robiť textil. Pritom to o textile vlastne vôbec nie je, alebo môže byť, ale ono aj ten textil a jeho pochopenie sa úplne zmenilo za posledných 10 – 15 rokov. Čiže už to nemusí byť niečo tkané, pletené alebo netkané. Už to môže byť niečo úplne iné. Môžu to byť baktérie, môžu to byť vlasy, bunky... Výraz textil asi slúžil ako na prenos myšlienky na určitú dobu.

Ale materiály budúcnosti?
Myslím, že budú oveľa ľahšie. A budú oveľa špecializovanejšie, možno inteligentné. Ale to ukáže čas.

Myslíte, že materiály budoucnosti budou umět víc věcí než dnes?
Buď budú vedieť oveľa viac vecí, alebo budú úzko špecializované. Myslím, že môžu nastať dva smery vývoja. Buď sa dá focus na to, že ten materiál vie to aj to, čiže je veľmi multifunkčný.
Predtým by to znamenalo, že bude masívnejší, že bude mať v sebe viac mechanizmov, ale teraz sa materiály začínajú meniť na veľmi molekulárnej úrovni. Sú ľahšie, sú prirodzenejšie. Myslím teda, že to médium sa zmenilo. Je dobre, že sa začalo oveľa viac spolupracovať multidisciplinárne, čiže sa spája inžinierstvo s vedou, veda s dizajnom... A existuje aktívna konverzácia medzi jednotlivými odvetviami. Výskumu tohto typu v dnešných časoch pribúda, veľa ľudí sa pozerá do spolupráce vedy a dizajnu a výroby materiálov, čo prináša nové výsledky. Myslím, že to bude pokračovať.

Na co se chystáte vy? Budete svůj koncept biomateriálů dále rozšiřovat?
Mám pocit, že som zatiaľ dospela iba do štádia, kde to vlastne celé začalo pracovať, čiže teraz by bolo zaujímavé pozrieť sa na proof of concept. Celý rok som skúšala rôzne mechanizmy a spôsoby pestovania a stroj (v konečnej forme) začal fungovať len nedávno. Rada by som s ním pracovala ďalej a zdokonalila ho.
Na to však budem musieť spolupracovať s programátorom a požiadať o grant.

Takže hledáte sponzory a spolupráci s vědeckými pracovišti?
Od ľudí z vedeckého prostredia som dostala asi najobšírnejší feedback. S nimi som spolupracovala asi najviac, a preto bolo dobre počuť ich objektívny názor na výsledok mojich úsilí. Keď pracujete s takými mozgami a učíte sa od nich, mnohokrát si prídete menejcenný :-) A preto keď vám po dlhom úsilí vlastne zložia kompliment, tak si hovoríte: „Fajn, tak som urobila dobrú prácu.“
Celý koncept projektu je dosť úzko špecializovaný. Počas výstav som sa často stretla s trochu zmäteným publikom. Predsa len je tam obsiahnutých veľa informácií a koncept je komplexný. Avšak ako náhle sa mi podarilo publikum do celej problematiky trochu viac vtiahnuť a zaujať jeho pozornosť, často to vyústilo do dlhej konverzácie a fascinácie danou tematikou.

Setkala jste se se Suzanne Lee, která proslula bakteriálním materiálem biocouture? Inspirovaly vás nějak její věci?
Pôvodne som nechcela použiť materiál, ktorý som použila, ale ako som začala experimentovať s viacerými biomateriálmi, zistila som, že Bakteriálna Celulóza je materiál z danej skupiny, s ktorým sa dá najľahšie pracovať. Bakteriálna celulóza mi slúžila ako médium na skúmanie konceptu biomateriálov. So Suzanne Lee som rozprávala niekedy vo februári. Pýtala som sa na jej skúsenosť s celým tým procesom a myslím, že je to naozaj silná osobnosť a vizionár. Pred pár rokmi si založila niečo ako konzultačnú agentúru, priamo konzultuje buď biomateriály, alebo procesy s tým spojené. Sama spomenula, že biocouture zatiaľ ďalej nerozvíja, zameriava sa skôr na koordináciu vývinu celého smeru, ktorý nazvala Growing Materials.

Když jsme u té inspirace. Možná je na čase změnit náhled společnosti na oděvní průmysl a celou jeho strukturu?
Práve, lebo máte určitú predstavu o tom, čo textil je. A pritom bakteriálna celulóza, čo sa týka kvality a štruktúry, je hrozne variabilná. Nemáte pocit, že sa dotýkate niečoho, čo by vám bolo hnusné alebo čo by vám prišlo divné. Čiže keby som vám predtým nepovedala, že to pochádza z baktérií, tak by ste to v živote nepovedali. Niektoré iné materiály, ktoré pochádzajú z mikroorganizmov alebo húb, sú také, že vám vedomie hovorí, že to nie je úplne to, na čo ste zvyknutý. Avšak ak ich chceme považovať za alternatívu do budúcnosti, tak si na to zrejme budeme musieť zvyknúť.

V globalizovaném světě jsme si už zvykli na leccos.
Pracovala som v Turecku, kde občas vidíte veci, ktoré by sa tam diať nemali. Myslím, že táto skúsenosť bola však pre mňa veľmi cenná. Prinúti vás to prehodnotiť, či je to ten spôsob, akým chcete ďalej pokračovať. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnila jedného pracovného pohovoru v Londýne. Dostali sme sa k debate o mojej skúsenosti z Turecka a ja som spomenula, že som v textilných ateliéroch častokrát videla pracovné podmienky, ktorým by pracovníci byť vystavení nemali. Na čo mi odpovedali : „A no tak, my máme nejakých spolupracovníkov z Turecka, ale veď je to tam predsa kontrolované štátom.“
Áno, na papieri je. Nikto však nejde do malých, zapľuvaných ateliérov na okraji veľkomesta, kde ľudia vo veku 26 rokov dostávali rakovinu, pretože pracovali s denimom a s indigom, ktorého sa chytať nemali! Nikto to nekontroluje, veľmi málo z daných ľudí, ktorí sedia v Londýne a diskutujú o etickej stránke módy, to totiž nezaujíma. A tak som si povedala: „Tak, toto asi nebude to správne pracovné miesto.”

Takže i turecká zkušenost se špatnými pracovními podmínkami v textilní výrobě vás přivedla na současnou cestu?
Vidíte kopu vecí, ktoré vám nie sú prirodzené a ktoré napriek tomu, že robíte niečo, čo milujete, proste ďalej takýmto spôsobom robiť nechcete. Vidíte, koľko škody to narobí, a nie je to práve vaša vina, proste ten celý systém je taký prehlodaný... Veľa ľudí, čo prišli k na kurz do Londýna, prišlo s takouto myšlienkou. Momentálne je trendy sa o etických a ekologických problémoch v textilnom priemysle baviť. Kopu ľudí o tom rozpráva a kopu ľudí si z toho urobilo kariéru, ale bohužiaľ v 60 percentách prípadov o etickú a ekologickú stránku textilného priemyslu ľudia fakt záujem nemajú.

připravila: Anna Špuláková Beránková, matériO
foto koláž: Barbora Tögel, foto: blog Zuzana Gombošová